Aktuálna výstava v galérii DOT. (trvá od 15.4.2021 do 31.5.2021) má názov Láska. Hoci sa môže na prvý pohľad zdať, že tento zastrešujúci názov celej výstavy bude prezentovať iba diela plné optimizmu, nie je to tak. Veď ani skutočná láska nemusí byť vždy dokonale harmonická. Láska so sebou prináša častokrát aj sklamanie a utrpenie. Úsmev a radosť vystrieda smútok a slzy bolesti. Láska – pojem plný protikladov. Podobne ako aj tvorba a konkrétne maľby jedinečného Roberta Bielika.
Vedeli by sme preto pojmom “láska” (maľby v zmysle protikladov) označiť aj vašu celoživotnú umeleckú tvorbu?
Evanjelista Ján píše, že Boh je láska. Implicitne z toho vyplýva, že ak neviem, kto je Boh – a ja to naozaj neviem – nemôžem hovoriť ani o láske. Slovám ako Boh, láska, sloboda sa snažím vyhýbať pre ich efemérnosť, vyprázdnenie obsahu, preto, že každý si za nimi predstaví niečo iné. Ak vezmeme do úvahy tradičné grécke rozdelenie foriem lásky na eros, fíliu a agapé, potom cyklus obrazov kopulujúcich zvierat s erotickým zafarbením ako aj názov celej výstavy treba brať s humorom. Nielen preto, že eros je z pohľadu Grékov iba nepodareným derivátom agapé, teda toho, čo považovali za bezvýhradnú lásku. Ale tiež preto, že jazyková nepresnosť a nekorektnosť takýchto pojmov spôsobuje, že súčasný svet im dáva skôr ironickú konotáciu.
Autenticita a priamosť tvorby Roberta Bielika je navyše povýšená aj technikou maľby – fotorealistická olejomaľba. Diela tak dokážu veľmi explicitne zachytiť priame, ale aj menej priame odkazy autora. Návštevník galérie sa tak bezprostredne ocitá priamo v deji.
Aj keď sa môžu zdať odkazy maliara spočiatku ľahko čitateľné, pri hĺbkovom skúmaní (nielen obrazu, ale aj seba samého) sa môže postupne začať vynárať v pozorovateľovi viac otázok ako odpovedí.
Dokážu na vás s odstupom času vaše diela pôsobiť odlišne, či dokonca menia motív a zámer – ako v dobe, kedy ste ich tvorili?
To si nemyslím, skôr sa mi stáva, že niekto mi ukáže obraz, ktorý som maľoval pred tridsiatimi rokmi a ja si ho vôbec nepamätám.
Počas vernisáže ste hovorili o význame a dôležitosti (možno až o životnej filozofii) v hľadaní balansu života – medzi protipólmi a paradoxmi, ktorým sa v živote nevyhneme. Presne čoho je symbolom aj vaša doterajšia tvorba. Čo je zdrojom takéhoto uvažovania?
Asi sa nevyhnem pátosu, ale takéto úvahy nesúvisia s umením a takmer vždy pramenia v elementárnych otázkach – kto som a načo som tu.
Obraz s názvom “Ježiško so zvieratkami na Tatranskej magistrále” je akousi vstupnou bránou do galérie DOT. (nielen kvôli umiestneniu na protiľahlú stenu hneď po vstupe do galérie). Svojou veľkosťou, pestrosťou farieb, pompéznosťou krajiny a figúrou dieťaťa s množstvom veľmi podstatných detailov – obraz okamžite začína pôsobiť na emócie návštevníka. Ako vznikol a aké alúzie v ňom môžeme hľadať?
Podoba Krista mala v dejinách umenia rôznu ikonografiu. Od jednoduchého pastiera oviec cez umučeného bohočloveka až po pantokrátora. Páči sa mi myšlienka evanjelického teológa Dietricha Bonhoef era, že sila Krista je v jeho slabosti. V utrpení, bezmocnosti, bezbrannosti, zraniteľnosti. Preto Kristus ako dieťa. V tejto podobe ho maľujem už od deväťdesiatych rokov. A mláďatá ovečky a vlka po jeho boku napovedajú, že iba v mentálnom mode bezmocnosti, kapitulácie ega, môže dôjsť k splynutiu protikladov. Tatranská krajina s turistami sprítomňuje a aktualizuje tento princíp pre súčasného človeka.
Okrem vytvárania protichodných detailov v konkrétnom diele (kontrasty farieb, vlk-ovca, história- súčasnosť a pod.) s trochou nadhľadu môžeme usúdiť, že k vytváraniu ešte podstatnejších a nápadnejších rozdielov môže vo Vašej tvorbe dochádzať aj v porovnaní dielo – dielo. Napríklad séria obrazov odkazujúca na lásku zvierat medzi sebou pôsobí oveľa optimistickejšie ako mŕtve telo Wittgensteina. Na čo odkazuje tento obraz?
Jednoznačne odkazuje na smrť. V prenesenom význame smrť ega. Obrazy vlastných posmrtných autoportrétov maľujem už vari dvadsať rokov. Tak dva – tri ročne. Tu som urobil výnimku; namaľoval som filozofa, ktorého rád čítam. K jeho Denníkom sa rovnako pravidelne vraciam možno dvadsať rokov. V tých denníkoch je aj veta, že skutočnú slobodu môžeme dosiahnuť až vtedy, keď sa zriekneme vplyvu na udalosti. Čo je vlastne metafora pre smrť, pretože pokiaľ ego trvá, snaží sa udalosti ovplyvňovať. Primárne udalosti svojho života, sekundárne – ak mu to okolnosti umožnia – udalosti v životoch druhých. Na tejto hre stojí a padá celá jeho melodráma.
Gotický kláštor (séria obrazov pod názvom Kláštor) s mužmi pádlujúcimi v jeho chodbách v nafukovacom člne s jemným odleskom horiacich plamienkov na hladine vody. Minulosť a súčasnosť. V očiach pozorovateľa môže toto dielo vytvárať množstvo otázok. Aké sú však odpovede Roberta Bielika – čoho nositeľom je toto dielo?
Obraz umožňuje viacero interpretácií, ani pre mňa nie je žiadna z nich jednoznačná. Ponúka sa slovo tajomstvo, pretože samotné artefakty, z ktorých je obraz vystavaný – gotická katedrála, plamienky horiace na hladine vody, zaplavený labyrint kláštorných chodieb – k nemu odkazujú.
Okrem maľby svoj čas venujete aj tvorbe básni, či publicistickému prispievaniu na portál slovenského denníka. Za posledné desaťročia ste už vydali niekoľko kníh poézie. Akou formou dokážete vyjadriť najpresnejšie svoj vnútorný svet, myšlienky, ktoré chcete stvárniť?
K tlmočeniu myšlienkových obsahov je určite vhodnejšia literatúra. Slovo na rozdiel od vizuálneho jazyka, ktorý je odkázaný k symbolom, znakom a metaforám, je jednoducho presnejšie. Má vyšší komunikačný potenciál. Napríklad sanskrit má na slovo smútok až tristo výrazov. A každé z nich jemne odlišné sémantické zafarbenie. To sa namaľovať či nainštalovať nedá.
Spracovanie akej témy je pre vás najviac upokojujúce, dokážete pri nej najviac relaxovať?
Mentálne si odpočiniem pri maľovaní prírody, lesov, hôr, zvierat. Možno ešte väčší pokoj prežívam pri maľovaní posmrtných autoportrétov. Istý čas som býval v theravádovom kláštore na jednom malom ostrove v Thajskom zálive. Každý mních tam mal v cele nejakú časť mŕtveho ľudského tela. Prst, krčný stavec, zub či celú lebku. Ako nástroj, presnejšie pomôcku k meditácii. Možno to je u mňa podobné. Alebo to poviem civilnejšie, maliarska práca je pre mňa aj formou autoterapie. A tá je pri takejto téme evidentne najúčinnejšia.
Text: Jozef Šovec, Foto: archív DOT. Gallery